Slovensko nie je krajinou s bohatou paletou vlastných národných plemien psov. Medzinárodne je uznaný Slovenský kopov, Slovenský čuvač, Slovenský hrubosrstý stavač a Československý vlčiak. S národnými plemenami sú nerozlučne späté i mená kynologických osobností – zosnulý Koloman Silmák so slovenským kopovom a slovenským hrubosrstým stavačom, František Rosík s československým vlčiakom a Prof. Antonin Hrůza so slovenským čuvačom.

Ako to vlastne začalo ...

Čuvač ako pastiersky a strážny pes sa choval na našom území už veľmi dávno a bol známy ako Tatranský čuvač. Začiatkom tohto storočia bol pomerne dosť rozšírený, ale v tridsiatych rokoch sa začal údajne hromadne vyvážať do Poľska a Nemecka. V snahe podchytiť a udržať toto plemeno, došľachtiť ho a ustáliť, doviezol Prof. Hrůza, pedagóg vysokej školy veterinárneho lekárstva v Brne, dve nepríbuzné šteňatá z oblasti Tatier a umiestnil ich u svojho zaťa Jozefa Skoupila, majiteľa chovnej stanice "Zlatá studna" v Skalici n. Svitavou. Tieto dve šteňatá dali základ organizovaného chovu Tatranského čuvača u nás. Pes Jerry bol zapísaný do plemennej knihy pod č. 1 a sučka Kora pod č. 2. Pvý vrh bol zapísaný 4. 6. 1929 po rodičoch Jerry a Kora, v chovnej stanici ze Zlaté studny. Spočiatku sa používala úzka príbuzenská plemenitba, neskôr sa začali využívat' v chove i zvieratá z pôvodného chovu. Keď sa okruh chovateľov rozšíril, založili si 23. 9. 1933 "Spolek chovatelů psů tatranských ovčáckých čuvačů v Brně", s vlastnou plemennou knihou. Spolok sa stal členom vtedajšieho Československého zväzu kynologického a Československej kynologickej únie a jej prostredníctvom i členom Medzinárodnej kynologickej federácie – FCI. Prvým predsedom sa stal Prof. Hrůza, ktorý dôsledne organizoval chov čuvača. Spočiatku boli uznané dva rázy –veľký horský, s kohútikovou výškou u psa 65 cm, suky 60 cm a hmotnosťou 35 – 45 kg a malý nížinný ráz, s kohútikovou výškou 40 – 50 cm, štíhlejší, s hmotnosťou 20 – 25 kg. Tým, že sa niekedy oba rázy párili spoločne, postupne zanikali rozdiely medzi nimi a malý nížinný ráz ako taký sa postupne vytratil z chovu. Kde tu sa ešte i dnes môžme stretnúť s atavistickými prejavmi tohto rázu. Organizovaný chov čuvačov sa zdecimoval za nemeckej okupácie a oživenie činnosti klubu nastalo až v päťdesiatych rokoch, žiaľ až po smrti Prof. Hrůzu. Spočiatku chov zastrešoval Zväzarm, neskôr Československý zväz poľovníkov a od r. 1958 Československý svaz chovatelů drobného zvířectva. Podarilo sa podchytiť plemenný materiál a vďaka subvencii slovenského výboru ČSCHDZ sa nakúpili mladé sučky a tieto sa poskytli novým záujemcom na ďalší rozvoj chovu.

Medzinárodné uznanie ...

Pre chovateľov tatranského čuvača sa stal rok 1965 pamätným. FCI na svojom valnom zhromaždení v júni v Prahe uznala čuvača za samostatné plemeno a štandard bol vydaný 14. 8. 1965 pod č. 142 Slovenský čuvač. Prečo však došlo k zmene názvu z tatranský na slovenský? V tom čase už mali v Poľsku uznané podobné plemeno "Tatra owczarek podhalanski" a pri preklade do francúzštiny by názvy podobných plemien boli podobné. Preto naša zástupkyňa v komisii FCI pre štandardy Dr. Laufbergerová, ktorá obhajovala uznanie čuvača, pohotovo zmenila názov tatranský na slovenský a vyhla sa tak prípadným námietkam zo strany členov komisie. Na svetovej výstave v Brne sa teda čuvač už posudzoval podľa schváleného štandardu. Ale nebolo to všetko také jednoduché. Maďarsko podalo koncom roka 1967 protest proti uznaniu slovenského čuvača za samostatné plemeno. Docent Kurz ako hlavný poradca chovu vypracoval odpoveď na tento protest a na zasadnutí komisie FCI pre štandardy v Belehrade 10.-11. 1. 1969, spolu s vtedajším predsedom klubu chovateľov čuvačov Róbertom Zacharidesom a predsedom Čs. komisie pre štandardy psov MVDr. Nesvadbom, uznanie slovenského čuvača za samostatné plemeno obhájili.